Novinky na urbar.sk
18.03.2024
Informácia zo zhromaždenia členov
Dňa 16.3.2024 sa konalo riadne zhromaždenie členov Urbárskeho spolku vo Vavrišove za prítomnosti 106.905 majetkových hlasov, čo je 61,72% všetkých majetkových hlasov, bolo teda schopné uznášania.viac informácií
14.02.2024
Informácia o konaní zhromaždenia členov
Výbor Urbárskeho spolku vo Vavrišove pozemkového spoločenstva Vavrišovo zvoláva na deň 16.3.2024 riadne zhromaždenie členov.viac informácií
26.03.2023
Informácia zo zhromaždenia členov
Zhromaždenie sa konalo v zrekonštruovanom Kultúrnom dome vo Vavrišove za účasti 110.619 prítomných a zastúpených majetkových hlasov, pri celkovom počte 173.207 hlasov to predstavuje 63,87%.viac informácií
21.02.2023
Informácia o konaní zhromaždenia členov
Výbor Urbárskeho spolku vo Vavrišove pozemkového spoločenstva zvoláva riadne zhromaždenie členov spolkuviac informácií
06.02.2023
Obnova trate pre bežkárov
Pre milovníkov bielej stopy sme po intenzívnom snežení a vetre obnovili pôvodnú stopu od diaľničného mosta v Liptovskom Petre po Brezinku pri Pribyline.
O Liptove
Historici dosiaľ jednoznačne neurčili pôvod názvu Liptov. Mienky sa rozchádzali. Jedni jeho pôvod videli v nejakej neznámej zaniknutej dedine, niektorí sa odvolávali na hrad Liptov. „Iní dokonca hovoria, že meno pochádza od Lupče, lipy, lipňa (ryba), od osobného mena Liptov, čo je dosť pravdepodobné, lebo toto meno sa veľmi často vyskytuje v listinách ešte i v XIII.—XIV. storočí". (Dr. A. Húščava: Kolonizácia Liptova do konca XIV. stor., Bratislava 1930, str. 9.) Teschltr Bela v „Lipto Uj Vás torténete" uvádza: „S osobným menom Liptov stretáme sa v listine vydanej ságskym konventom v r. 1279, keď pri deľbe majetku sú spomínaní synovia Gurga, Mikuláš a Liptov. Taktiež v rokoch 1282 a 1289 sú spomínaní synovia Bagoňu Lipthon, Kutaz, Pasca. Konečne v spore Donchovho syna Tomáša dostavil sa pred krajinského sudcu Pavel syn Liptova." Dr. Stanislav hovorí, že pôvodný tvar „Lubtov" je privlastňovacie prídavné meno k osobnému menu „Lub(o)ta". „Lubtov" je neskorší tvar „Liptov" podľa maďarčiny, ktorá má za slovenské „ľu-" — tvar „li-" (Lupča — Lipcse). Prevláda teda mienka, že základom pomenovania je osobné meno. Liptov ako územný názov sa prvý raz spomína r. 1230. V tomto období sa rozprestieral od Hýb po Ráztoky (dr. Húščava, str. 41).
HORNÝ LIPTOV
V minulosti sa používal názov „dolný Liptov" a „horný Liptov" pre západnú a východnú časť Liptova. Nešlo o presné geografické vymedzenie. Hranicou bol pravdepodobne Liptovský Mikuláš. Toto pomenovanie prinášali „Slovenskje národňje novini". Koncom 18. a začiatkom 19. storočia Liptovská župa mala len mikulášsky a hrádocký okres. Tu vari ešte nie sú začiatky Horného a Dolného Liptova. Od r. 1854 z troch okresov jeden je Liptovský Hrádok. Uvedené dva názvy nemožno ani teraz stotožňovať s administratívnym celkom. V spomínaných novinách pod skromne sa vyskytujúcim titulkom „Z Horňjeho Liptova" nezahrňuje sa vždy tá istá oblasť východného Liptova, podľa čoho sa dá predpokladať, že pomenovanie bolo záležitosťou dopisovateľov. Vo vedeckej literatúre sa často spomína stredný a dolný Liptov začiatkom 20. storočia.
PRAVEK HORNÉHO LIPTOVA
V staršej dobe kamennej (paleolit. — pred 15 000 rokmi) východné a južné Slovensko už obývali prví ľudia. Na území Horného Liptova nachádzame stopy len po diluviálnych zvieratách (zvyšky jaskynného medveďa vo Važeckej jaskyni). Ani v strednej dobe kamennej (mezolitickej) niet u nás pamiatok a mladšia doba kamenná (neolit. — pred 3000 — 2000 rokmi) zanechala stopy v západnej a strednej časti Liptova. V Liptovskom Hrádku sa našli náleziská z hodne neskoršej doby bronzovej, odkedy pravdepodobne bol Horný Liptov obývaný (400 — 1800 rokov pred n. 1.).
OBDOBIE PO HISTORICKÉ OSÍDLENIE LIPTOVA
Celé tisícročie pred n. 1. až do 13. stor. nášho letopočtu, kedy vznikajú historické osady v Liptove, je hmlisté. Na územie Slovenska prichádzajú nové a nové kmene: Skýti, Kelti, mnohé germánske kmene, Jazygovia (v I. stor. pred n. 1.). V I. a II. stor. n. 1. prenikajú na územie Slovenska Rimania, potom opäť viaceré germánske kmene. Nájazd Hunov r. 375 spôsobuje sťahovanie národov, za ktorého zač. IV. stor. odchádzajú zo Slovenska zvyšky Kvádov s germánskymi Vandalmi. Koncom IV; stor. začínajú osídľovať Slovensko slovanské kmene, primitívni roľníci a pastieri. R. 568 kočovní Avari si podmanili karpatsko-dunajských Slovanov, ktorí pod vedením franského kupca Sama získali nezávislosť na 35 rokov (623 - 658). Po Samovej smrti niet bližších správ o Slovanoch až do vzniku Veľkomoravskej ríše (IX. stor.). Jej rozklad (907) znamená koniec nezávislosti slovenského ľudu. Územie Slovenska sa včleňuje do uhorského štátu v II. pol. XI. stor. Nevieme, do akej miery všetky tieto udalosti zasiahli Horný Liptov. Podľa archeologických nálezov (urny v Liptovskom Hrádku, na Velinku pri Podtúrni, primitívne opevnenia na Výslavci) Horný Liptov obývali Slovania v dobe hradištnej (VII. — XI. stor.), na ktorú poukazujú vykopávky. Mnohé zemepisné názvy, ktoré Slovania na území Liptova prevzali, napr. Tatra, Fatra, zas poukazujú na to, že Liptov bol i pred nimi obývaný. Inž. I. Houdek píše: „Nemáme príčiny pochybovať, že zamieňanie sa rozličných národov na Slovensku a v Liptove bolo by sa dialo bez kontinuity, bez istého súžitia, bez čoho by sme si nemohli napríklad ani vysvetliť, ako by boli mohli Slovania prevziať a ďalej užívať pred-slovanské topografické názvy." (Veľký hrad Liptovský, Zborník Muzeálnej slovenskej spoločnosti 1931, str. 153.)
OBDOBIE FEUDALIZMU
Prvobytne pospolná spoločnosť (beztriedna) u Slovanov trvala do VI. stor. Jej rozkladom vzniká predfeudálne alebo ranofeudálne obdobie. Slovania nemali otrokárske zriadenie (otroci neboli hlavnou pracovnou silou, rovnako sa uplatňovala ich práca ako práca slobodných). Veľkomoravskou ríšou v IX. stor. začína feudalizmus, ktorý v uhorskom štáte dosahuje vrchol v XIII. storočí. Uhorskí králi v začiatkoch feudalizmu udeľovali rozsiahle pozemky cirkvi, aby sa jej zavďačili, dávali ich za zásluhy svojim verným a darovali ich vtedy, keď bolo treba upevniť oddanosť k panovníckemu dvoru. Konečne závažným dôvodom darovania majetkov je osídľovanie, lebo z pôdy bez človeka neplynul nijaký zisk.
ZAČIATKY KOLONIZÁCIE
(Hybe, Boca) V XIII. stor. bol Liptov pokrytý mohutnými lesmi. Bohatstvo zveriny i predpokladané množstvo vzácnych kovov viedlo ku kolonizácii, ktorá sa uskutočňuje na základe donácií — udeľovanie majetkov. Prvá donácia v Liptove pochádza z roku 1229. Nasledujúceho roku Ondrej II. daroval Hauk Polkovi územie Hýb. Teda rokom 1230 začínajú sa písať dejiny Horného Liptova. Vznik Hýb spadá do tohto obdobia. Boli založené za Hauk Polka, českého šľachtica. Údaje o vzniku nie sú jednotné. Dr. Húščava udáva rok 1230, Klein-Tesnoskalský 1236, inž. Houdek 1239. Takto sa Hybe stávajú prvou historicky známou obcou Horného Liptova. V r. 1239 Bela IV. pripojil Hybe ku kráľovským majetkom a Hauk Polkovi nechal len Uhorskú Ves (dr. Húščava). Prvými obyvateľmi Hýb boli Slováci, ktorí dedinu založili. Dosvedčuje to aj darovacia listina z r. 1239, keď tu ešte Nemci neboli. V nej sa uvádza názov Hyba (dr. Húščava, str. 17). Neskorší názov Giba je z r. 1269. Klein-Tesnoskal-ský píše, že pôvodná Malá a Veľká Hyba stála asi hodinu cesty smerom od dnešných Hýb pozdĺž Hybice (Oppidum Hýbe, str. 15). Na str. 24 znovu: „. . . o tradičné dve obce, po ktorých dnes niet ani stopy, o Veľkú a Malú Hýbu, na miesto (ale nie na mieste!) ktorých stoja dnešné Hybe." Tomuto tvrdeniu predsa len odporuje nasledovné: „Roku 1265 uhorský kráľ Bela IV. dal obci Hybe medzi rozličnými privilégiami i privilégium voliť kňaza. V tomže roku už odbavoval kňaz v kaplnke (v terajšej sakristii) služby božie." (Oppidum Hýbe, str. 40.) Keď stojí kostol na pôvodnom mieste, iste aj jedna z dvoch pôvodných obcí musela stáť na mieste dnešných Hýb. Vtedajší obyvatelia, kráľovskí poddaní, zaoberali sa pastierstvom, lovili v lesoch i v riekach, pestovali ovos. Hoci boli úplne pripútaní k pôde a nesmeli sa sťahovať, predsa z toho kraja utekali. Bela IV. dáva r. 1257 výsadnú listinu, aby územie znova osídlili. Výhody, ako sloboda sťahovania s celým majetkom, právo slobodného lovenia zveriny i rýb, oslobodenie od urbariálnych tiarch na 3 — 7 rokov, naozaj získavajú nových kolonistov. Takto sa začína nové úspešné obdobie kolonizácie, v ktorej vzniká väčšina najvýchodnejších obcí Liptova. Najväčšiu zásluhu na osídlení Horného Liptova majú potomkovia Hauk Polku. Jeho vnuk Bogomer dostával donáciu za donáciou. V r. 1263 získal územie od riečky Ploštianky po Bockú dolinu, v r. 1267 les od potoka Važec po Spiš pod. podmienkou, že tu založí dediny. V tom istom roku dostal výsadu ryžovať zlato v riečke Bocianka. O 2 roky pribúda k východnému lesu časť od Hybice po potok Važec. Z týchto čias pochádza Boca, ktorá sa ako obec spomína v r. 1271. Založili ju Nemci. Pôvod mena je neznámy, odvodzujú ju od mesta Bautzen v Sasku alebo Botzen v Tirolskú, odkiaľ mali prísť osadníci. Údajne už pred XIII. stor. založili Nemci z okolia Jáchymov na mieste Prostrednej Boce Jochimstál a názov Boca sa vraj až neskôr zaužíval. (Krásy Slovenska 1928, str. 201.) Dr. Stanislav odvodzuje meno Boca od mena Boleslav alebo od iného osobného mena na Bo-(pozri Odkryté mená slovenských miest a dedín). Spočiatku na Boci ryžovali zlatonosný piesok. Neskôr začali dolovať najnutnejšími nástrojmi, používali banícke kladivo a klin. Okrem zlata a striebra sa hodne vyskytovala meď, železo a olovo. Začiatok bol sľubný. Cez celý stredovek ostala Boca dôležitým baníckym miestom.
ĎALŠIE OSÍDĽOVANIE - URBÁRE
Východné územie Liptova dostal Bogomer pod podmienkou, že ho osídli. Stalo sa tak až po trinástich rokoch. Otázka, prečo hneď v prvých rokoch donácie nezaložil dedinu v tejto časti, dá sa ľahko vysvetliť. Kraj bol pokrytý obrovským lesom. Obrábanie pôdy bolo skoro také namáhavé, ako jej získavanie klčovaním. Uvedené okolnosti prinútili zemepána urobiť ústupky osadníkom. Dával im rôzne výhody, najčastejšie urbariálne, ktorými ich oslobodil od dávok z prenajatých pozemkov na 10 rokov (Štrba, Važec), ba často túto dobu musel predĺžiť o ďalších 5 — 6 rokov (Štrba). Po uplynutí spomínaného času osadníci začali pánovi odvádzať nájomné podľa urbára. Urbáre obsahovali súpis poddanských pozemkov, ktorých vlastníkom bol zemepán alebo cirkev a určovali povinnosti poddaným ako držiteľom panských pozemkov. Tieto povinnosti (urbariálne ťarchy) ukladali odovzdať pánovi naturálie: dobytok, hydinu, obilie, ovocie, syr, múku, kožu, sviečky atď., peňažné dávky a konať robotu, bezplatnú prácu (pešo alebo so záprahom kedykoľvek na pánov rozkaz).
PRVÉ ŠOLTÝSSKE OBCE: ŠTRBA, VAŽEC
Pri založení obcí Štrba a Važec dôležitú úlohu mali škultéti — šoltýsi. Šoltýs sa zaviazal založiť dedinu na neobývanom území, za čo dedične získal viaceré výsady. Po dohode s donátorom o území pre novú dedinu, o právach a povinnostiach osadníkov, priviedol z okolia alebo zo zahraničia nových ľudí. Rozdelil im pozemky na určenom území, kde začali stavať obydlia. Takto šoltýsom Hottom bola r. 1280 založená Štrba a šoltýs Gerhardt založil obec Važec v tom istom roku. (Aosády udáva rok 1281, dr. Húšťava 1286.) Šoltýsi boli richtármi, v menších sporoch i sudcami, mali právo mlynské, mohli variť pivo. Noví obyvatelia desať rokov nemuseli odvádzať nájomné, neplatili cirkevné desiatky. Nízke ťarchy obyvateľov Štrby v r. 1290 vraj len preto zvýšili, aby sa pred susednými obcami nemuseli hanbiť a Štrbania dobrovoľne sa ponúkli platiť vyššie nájomné za pozemky (Acsády, str. 83). No podľa dr. Húščavu sa v tom roku dožadujú od svojich pánov predĺženia predchádzajúcich slobôd na ďalších 6 rokov (str. 46). Pôvod názvu Štrba (Tschirba, Csorba) je nerozriešený. Važec v latinských listinách uvádzajú ako Wasech, Vazych alebo potok Wanych. Bola snaha spájať Váh s latinským vagus (bludný). Od blízkeho Hochwaldu, ktorý je rozvodím riek, akoby sa kraj zvažoval na druhú stranu. To bol tiež dôvod, ako Važec dať do súvisu so slovom váha. Podľa dr. Stanislava meno Wasech je zdrobnelinou k menu Váh, pôvodného mena Bieleho Váhu (Odkryté mená . . ., str. 68 — 69).
ZAKLADANIE OSTATNÝCH DEDÍN
Ostatné obce boli pomenované podľa rodných mien, podľa miesta, alebo pôvod ich pomenovania je tiež neznámy. V r. 1286 spomínajú sa tieto dediny: Vavrišovo, Jamník, Podtúreň, Svätý Peter, Svätý Duch, Čutkovo a Danišovo. Vavrišovo (Vayrysau) Belo Klein odvodzuje podľa Mateja Bela od rodného mena majiteľa obce Vavrinca, ktorý získal za zásluhy v boji s veľkými majetkami i Vavrišovo. Jamník má meno od polohy, nachádza sa totiž vo veľkej jame. Starí Jamničania uvádzajú, že voľakedy tu chytali vlkov do veľkých jám, ktoré mali dať meno obci. Južnejšia Podtúreň údajne dostala meno od túrne (strážnej veže) na neďalekom kopci Varta. Z posledných štyroch obcí 3 zanikli vo vojne za povstania Rákócziho r. 1709. Názvy všetkých poukazujú na mená. Meno Pribyliny, ktorá v spomínanom roku (1286) popri Jakubovanoch a Ondrašovej patrila Vavrincovmu vnukovi Mikulášovi, odvodzovali tiež podľa Mateja Bela od slova „bylina". Dr. Stanislav v diele „Liptovské nárečia" (Bratislava 1932) odvodzoval od slova „pribyť", prísť, pribudnúť; v novších Odkrytých menách (1947) z osobného mena „Pribyla". V tomto storočí vznikla ešte Kráľova Lehota (1298), ležiaca východne od dolného toku Bocianky, teda na pozemkoch, ktoré patrili kráľovi. V nasledujúcom storočí vznikli ďalšie dve obce: Malužiná (1362) a Porúbka (1379), ktorej meno samo poukazuje na porub — rúbanisko. Východná sa spomína už r. 1268 ako lúka. Jej vznik kladie dr. Húščava do tohto obdobia, dr. Ratkoš tiež do konca XIII. storočia, ale inž. I. Houdek píše: „S Východnou ako s obcou nestretávame sa ešte ani v Liptovskom registri z r. 1395, ale až v XV. stor." (SMSS 1932, str. 139.) Takto Východná by patrila medzi mladšie obce východného Liptova, pravda, ostáva otázka, či Liptovský register stačí pri skúmaní otázky vzniku tejto obce. V XV. stor. (1441) prvý raz sa spomína i Dovalovo, ktoré je tiež pomenované podľa mena „Dovalov". Lipt. Kokava sa spomína v spore Hybenov s Balašovcami (XVI. stor.). Hybenia sa medziiným ponosujú, že títo založili Kokavu na ich pozemku. Podľa dr. Ratkoša Kokavu založili Valasi v dovalskom chotári (1565 — 1573). Podľa vlastnosti potoka má pomenovanie obec Teplička. Vznik obce spadá do XVII. stor. Dodnes zachované nárečie poukazuje na oravsko-goralský pôvod.
ROZDELENIE OBYVATEĽSTVA
Kráľovskí služobníci, ktorých kráľ nazýval „svojím ľudom" (populi nostri), boli pripútaní k pôde, strážili kráľovské majetky. Bela IV. r. 1257 im dal právo slobodne sa sťahovať, aby osídlili prázdne územia. Na novom území sa stali nájomcami pôdy, ktorej vlastníkom bol zemepán. Od jeho ľubovôle bol závislý osadník — poddaný (jobagio). Výhodné postavenie v tejto dobe mali tzv. hostia (hospites). Boli to slobodní roľníci, v Liptove zväčša baníci, ktorí získali určité výhody, najčastejšie mestské výsady. Okrem týchto na hrade bola hradná posádka, tzv. hradní poddaní (joba-giones castri). S rozvojom feudalizmu sa mení spoločenské rozvrstvenie, vzniká šľachta, zemepáni, poddaní, sedliaci, želiari a hofieri. Ďalšie rozvrstvenie obyvateľstva súvisí so vznikom miest.
MESTÁ HORNÉHO LIPTOVA
Nemeckí hostia dali podnet k vzniku dvoch mestečiek: Hybe, Boca. Význam obidvoch okrem iného spočíva i v tom, že ich obyvatelia žili slobodne, kým vidiek bol nevoľnícky. Do Hýb prišli Nemci po r. 1239 a už v roku 1265 získali pre obec mestské výsady. Hybe ako mestečko slobodne si mohlo voliť richtára i farára, boli slobodnými vlastníkmi pôdy vo svojom chotári, mohli slobodne poľovať, okrem Váhu slobodne loviť v okolitých riekach, mali právo meča, trhové právo, boli oslobodení od mýta v celej krajine. Nespadali pod právomoc županov, podliehali priamo kráľovskému dvoru. Druhým baníckym mestom bola Boca. Táto v r. 1271 dostala právo slobodného poľovania, rybolovu, hľadania a zúžitkovania kovov. Z ostatných banských privilégií najvýznamnejšie je hrdelné právo z r. 1397.
ZAMESTNANIE OBYVATEĽSTVA
Pôvodné obyvateľstvo sa živilo poľovníctvom, rybárstvom, malo dobré podmienky pre ovčiarstvo, chov dobytka, na vyklčovaných plochách zavádzalo primitívne poľnohospodárstvo. (Z obilnín pestovali len ovos.) Príchodom nemeckých kolonistov začína sa baníctvo, pre ktoré bolo treba množstvo dreva. Takto vzniká nové odvetvie zamestnania — drevorubačstvo. Medzi novými osadníkmi sú aj remeselníci, ktorí novou technikou výrobných nástrojov napomáhajú rozvoju remeselnej výroby. V 14. stor. začína sa pltníctvo, ktoré je jedným z najdôležitejších zamestnaní a v nasledujúcich storočiach sa pltníctvu venujú viaceré dediny ako Važec, Kráľova Lehota, Malužiná, Liptovská Teplička, Liptovská Porúbka, Pribylina.
POLITICKÁ A HOSPODÁRSKA SPRÁVA
Liptov v XIII. stor. patril politickou i súdnou správou ku komitétu (župa) zvolenskému. Kolonizáciou pribúdalo obyvateľstvo a s ním pribúdali sporné i administratívne záležitosti, preto už v r. 1262 bol na hrade Liptov ustanovený župný úradník, ktorý zastupoval zvolenského župana. Ladislav IV. vydal r. 1279 privilégium, podľa ktorého zvolenský župan môže ustanoviť hradného úradníka v Liptove len po dohode s Liptákmi. Toto sú začiatky osamostatňovania Liptova. Právomoc hradného úradníka (zv. comes) vzrástla na kastelánstvo (veliteľ, správca hradu) a v r. 1298 Liptov vystupuje ako samostatné územie s comesom a kastelánom Mikulášom. Prvým riadnym županom Liptovskej župy sa stal magister Donč r. 1317. Od r. 1339 má. aj podžupanov a štyroch slúžnodvorských.
FEUDALIZMUS
Pomery v mestách a na dedinách na konci XIV. a zač. XV. storočia sa menia. Zlepšovaním techniky výrobných nástrojov a postupnou špecializáciou nastáva rozvoj remesiel v mestách. Výrobky sa sústreďujú v rukách obchodníkov, ktorí vytvárajú bohatú vrstvu mešťanov (patriciát). Remeselníci, druhá spoločenská vrstva, združujú sa v cechy, ktoré ich mali chrániť pred konkurenciou obchodníkov. Najpočetnejšiu vrstvu mestského obyvateľstva predstavovala mestská chudoba. Na vidieku sa vyostrujú triedne rozpory zdokonalením poľnohospodárskej výroby (pluhy, hnojenie, rozšírený chov dobytka, ovocinárstvo). Zemepáni a cirkev, jedna z najväčších stredovekých feudálov, bohatnú, snažia sa zväčšiť svoje pozemky na úkor drobného zemianstva. Na poddaného zemepán uvaľuje nové ťarchy, cirkev ho morí poplatkami. Zlé hmotné postavenie, bieda, hlad, choroby, vydieranie a neľudské zaobchádzanie, ktoré hraničí s postojom pána k otrokovi, vyvoláva nenávisť poddaných.
VPLYVY HUSITSTVA V LIPTOVE
V učení husitov (zrušenie poddanstva, skonfiškovanie cirkevných majetkov, rozdelenie pôdy, rovnosť pred zákonom) videl splnenie svojich túžob i zbedačený ľud Liptova a ako na celom Slovensku, ba i v celom Uhorsku, husiti vzbudili vrelé sympatie v potlačených vrstvách. Prvý raz sa dostali husiti do Liptova r. 1431, zaujali hrad Likavu a Ružomberok. V r. 1433 vpadli cez Poľsko do Spiša, odtiaľ 7. júna došli do Hýb. Potom obsadili Ružomberok, ktorý i s Ľupčou čiastočne vypálili a cez Turiec odtiahli na Kremnicu. Nevieme, do akej miery malo husitské hnutie ohlas v Hornom Liptove. Je nesporné, že myšlienky, ktoré hlásali husiti, boli tunajším poddaným blízke, že boli podnetom ich prvého silnejšieho národného, ale najmä sociálneho uvedomenia. Vplyv husitského hnutia v Liptove vôbec odráža sa i v sedliackej vzbure v júli 1434, ktorú viedli roľníci Anton a Martin.
FEUDÁLNY ÚTLAK ĽUDU V 15. A ZAČ. 16. STOR.
Zvyšovanie štátnych daní na vojenské ťaženia Mateja Korvína, svojvoľné preťažovanie poddaných povinnosťami, ktoré nemôžu splniť, spôsobuje útek ožobráčených roľníkov do miest. Feudáli v snahe pripútať nevoľníkov k pôde obmedzujú slobodu sťahovania. Lákajú poddaných cudzích dvorov, alebo ich násilím odvliekajú. Nenávisť medzi jednotlivými feudálmi (Komorovský, Pongrác) prechádza do krvavých zrážok, ktoré najviac postihujú ľud. Príslušníci vysokej šľachty sa obohacujú na úkor nižšej šľachty, zaberajú jej majetky, odoberajú mestám výsady (Zápoľovci) a počínajú si neobmedzene ako vládcovia. V tomto storočí a začiatkom nasledujúceho Horný Liptov takto sužovali Rikolíovci, Komorovský, Pongrác a Zápoľovci.
DRUHÉ NEVOĽNÍCTVO
Od r. 1526 (bitka pri Moháči, po ktorej sa Uhorsko stáva súčasťou habsburskej monarchie) do r. 1785 (reformy Jozefa II.) hovoríme o druhom období nevoľníctva na Slovensku alebo o refeudalizácii. V tomto období feudáli sa usilujú úplne podmaniť poddaných. Necelé dva mesiace po sedliackom Dóžovom povstaní uvádza snem v Pešti (18. októbra 1514) nové drastické zákony, zhrnuté vo Verbóczyho Tripartite. Ľahko pochopíme poslanie zákonov, keď si uvedomíme, že Verbóczy pod pojmom uhorského národa zahrňoval len cirkevných hodnostárov, barónov a šľachtu. Po uvedení zákonov feudáli zaberajú poddaným usadlosti, svojvoľne zvyšujú robotnú povinnosť, zasahujú i do súkromného rodinného života poddaných. Všetko toto doľahlo na Liptov tak isto ako reformácia, protireformácia a stavovské povstania. Začiatkom XVI. stor. trpí Liptov pod magnátskou rodinou Zápoľovcov, najmä za veľmoža Jána Zápoľu, ktorý prenasledoval nielen poddaných, ale aj zemanov. V čase, keď chcel získať kráľovskú korunu (r. 1526 bol aj korunovaný), zemianstvo Liptova sa pridalo na stranu jeho protivníka Ferdinanda I. (tiež v tom roku korunovaného). Zápoľov generál Kôstka prišiel pokoriť Liptov. Po čase ho liptovský podžupan Juraj z Palúdzky vyhnal, ale Kôstka sa vrátil s väčším vojskom. Zemianstvo sa rozpŕchlo, násiliu ostal vystavený ľud. Na žiadosť zemanov, ušlých do Kežmarku, pritiahol z Košíc Ferdinandov generál Katzianer. Dobyl Lipt. Hrádok, vypálil Likavu a plieniace vojsko zostalo zas na ťarchu. poddaným. Po Zápoľovcoch Liptákov moril Ľudovít Pekry, pán Lipt. Hrádku i Likavy, liptovský i oravský župan. Prvá vodná píla v Lipt. Hrádku, postavená r. 1546, je tiež prostriedkom zvýšenia príjmov hrádockého panstva z bezplatnej práce poddaných. Sužovanie ľudu neprestáva. Niet pokojnejšieho obdobia, niet prestávky v jeho utrpení. Po Pekryovi prichádzajú Balašovci, ktorí poddaných úplne ožobračujú, používajú kruté telesné tresty a väzenia. Hybenom odoberajú lúky a nútia ich znovu užívať za veľké poplatky. Siahajú im i na domy, mlieť a variť pivo povoľujú len za poplatok 100 zlatých. Dovalovo, Vrbica, Ploštín, Iľanovo musia vydržiavať hradných strážcov. Východňania si tiež sťažujú pri vyšetrovaní na neoprávnené nútené roboty. Zbor súdnej stolice rieši spor Jána Balašu i so zemanmi z Kráľovej Lehoty.
VALAŠSKÁ KOLONIZÁCIA
Kolonisti osídľovali nižšie položené územia, ktoré sa hodili na obrábanie. Horšia pôda menej výnosná, ostala voľná. Boli to poväčšine menej prístupné lesy, hory a hole. Tieto už v prvej polovici XV. stor. na Slovensku obsadzujú Valasi, pastierske obyvateľstvo z rumunských krajov. Odvádzajú dávky, za čo majú právo pásť na panských holiach. Z doteraz „mŕtvej" pôdy získava šľachta nové zdroje príjmov, preto valašskú kolonizáciu podporuje, osadníkom dáva výhody, aké voľakedy dostávali nemeckí kolonisti. Do Liptova prichádzajú Valasi ukrajinského pôvodu koncom XIII. a začiatkom XIV. stor. Usadzujú sa v Štrbe, vo Važci, Východnej a Pribyline. Druhý a tretí prúd valašskej kolonizácie v XV. a XVII. stor. preniká od slovensko-poľského pohraničia až po Kráľovu hoľu, kde vzniká obec Teplička. Časť druhého sledu valašskej kolonizácie ostáva vo viacerých hornoliptovských obciach. Valasi pásli ovce a kozy, prípadne i kravy, voly a kone. Spracovávali ovčie mlieko (žinčica, syr, bryndza). Neskôr klčovaním získavali chudobné políčka, začali sa venovať poľnohospodárstvu. Postupne strácali výsadné postavenie, splynuli s miestnym obyvateľstvom, ktoré si osvojilo ich zamestnanie (remeslo) a slovo valach začalo označovať druh zamestnania. Tradíciou sa zachoval ich kroj, piesne a ovčiarske názvy (salaš, koliby, bača, vatra, žinčica, bryndza, valaška atď.).
REFORMÁCIA
Reformácia v Nemecku bola namierená proti skazenosti rímskej cirkvi. Široké masy ju privítali, lebo mysleli, že panstvom Ríma prestane i panský útlak. Na Slovensku a teda i v Liptove, sa šírila reformácia za iných okolností. Tu bola predovšetkým vecou šľachty. Feudál prijal nové náboženstvo z vypočítavosti, aby mohol zaberať veľké majetky zosvetštenej cirkvi. Poddaní museli byť toho istého náboženstva ako ich pán. Pri tomto nemuselo byť nijakých rozporov medzi pánom a poddanými, lebo nová cirkev im bola blízka najmä tým, že cirkevné obrady vykonávala v reči ľudu. Celé obce prechádzajú k novému náboženstvu i s farármi, takže vr.1561 bolo na území Liptova 31 protestantských cirkevných zborov.
PROTIREFORMÁCIA
Ferdinand r. 1556 povolal do krajiny jezuitov, aby získal katolíckej cirkvi stratené pozície. V XVI. stor. však nemožno hovoriť o protireformácii v Liptove. Balašovci v Lipt. Hrádku neboli náboženskí horlivci (Valent sa vrátil ku katolíkom pred rozsobášom s Kristínou Dobo) a župan Štefan Illésházy, tuhý prívrženec Luthera, rozširoval a chránil nové náboženstvo. Toto storočie prešlo bez väčších náboženských búrok v Liptove. Tie sa začali v celej sile a zhubnosti až v 17. stor. Pravda, táto okolnosť nijako nezmenšuje útlak poddaných. Celým storočím v Liptove sa vlečie úžasná drahota (v Podtúrni 1 morka za 2 zl.), spôsobená neúrodou, povodňami, chorobami dobytka. Šľachta ani v tejto biede nechce stratiť zisky. Magnát Szentiványi stavia v r. 1580 vodné píly v Štrbe a vo Važci, aby lepšie využil bohatstvo lesov a robotu sedliakov.
BÚRLIVÉ OBDOBIE 17. STOR.
V nasledujúcom storočí sa zhoršuje postavenie ľudu v Liptove. Stanovený deň roboty v týždni, pri ktorom zemepán aj tak nenechal poddaného, teraz sa zvýšil na 3 — 4 dni týždenne. Túto situáciu zhoršovali povstania šľachty, ktorej vojská sužovali celý Liptov. Tak hajdúsi Štefana Bočkaya v zime 1604 — 1605 obkľúčili Liptov, od roku 1619 zas vojsko Gabriela Bethlena prechádzalo niekoľkokrát v menšom alebo väčšom počte až do r. 1626. Vojsko Juraja Rákócziho I. od r. 1644 sa strieda v drancovaní Liptova s cisárskym vojskom. Ďaľšou metlou liptovských poddaných boli náboženské spory. Protireformácia začala činnosť, nové surovosti doľahli na ľud. Leopold prenasleduje nekatolíkov, zaberá im kostoly. Postup cisárskych žoldnierskych vojsk, ktoré plienia ako v krajine nepriateľa, vyvoláva nové povstanie kežmarského magnáta Imricha Tokolyho. Obsadzuje Liptov, vracia kostoly evanjelikom. Pod tlakom Leopold robí ústupky, v každej stolici si môžu protestanti postaviť 2 drevené kostoly. V Liptove jedným z nich bol drevený artikulárny (podľa 26. artikule-článku šopronského snemu) kostol v Hybiach, postavený v r. 1681—1693, zrúcaný v r.1822 pred stavbou nového, murovaného kostola. Po porážke Turkov pri Viedni r.1683, o moc ktorých sa Tôkoly opieral, všetky kostoly prechádzajú katolíkom. Evanjelici získali kostoly ešte za Rákócziho II. r. 1706 a o 3 roky okrem hybského znovu ich dostali katolíci. Takto sa roznecovala nesvornosť a nenávisť medzi poddanými. Páni sa bili o moc, náboženstvo im pomáhaloa znojom i krvou platil ľud. Utrpenie poddaného ľudu v Liptove dosiahlo vrchol v II. pol. 17. stor. Prechádzali tadiaľto vojská zo Spiša na Oravu a do Turca. V júni 1670 obsadil Liptov generál Špork, potom pokračoval s vojskom na Spiš, v auguste sa vracal, v decembri prešiel Heister. V nasledujúcom roku znovu prechádza Špork, žiada 1 000 gbelov žita. V septembri žiada generál Špankau 2 000 toliarov. Heister je stále v Lipt. Hrádku. O rok generál Koppe, znovu Špork a Herberstein. V r. 1675 cisárske vojsko prechádza len raz, zato nasledujúceho roku drancuje až do augusta. V tom istom roku ešte dva razy sa usalašilo vojsko v Liptove. Takto by sme ešte dlho mohli vypočítavať. Boli by to však len čísla, ktoré by nehovorili o krutosti a drancovaní cisárskych, nepravidelne platených žoldnierov, ani o zdivočelých, hladujúcich kurucoch, ktorým bol Liptov vydaný napospas. Posledné vojnové útrapy 18. storočia. Poddaní Liptova hrdinsky bojovali na strane Františka Rákócziho II., lebo verili, že toto povstanie im pomôže vyslobodiť sa z útlaku domácich vykorisťovateľov. Lenže Rákóczimu ako aj šľachte, ktorá sa neskôr k povstaniu pridala, nešlo o zmiernenie útlaku poddaných. Keď Rákóczi oslobodil od poddanských povinností len bojujúcich, presvedčili sa, že povstanie je vecou uhorských feudálov, ktorí sa snažia vytlačiť vplyv Habsburgovcov z Uhorska vo vlastný prospech. Takto vlna nadšenia poddaných opadávala, čo sa pravdaže, muselo odraziť i na povstaní. Boj na Švihrovej (podľa inž. I. Houdka: Švihrova, S MSS, 1926, str. 44—47). Cisárski generáli Anton Thollet a Ján Pálffy v januári 1709 zaujali Liptov, ktorý sa pridal k povstalcom a bol v ich rukách od roku 1703. Z povstalcov, ktorí ustúpili i z Hrádku, ostala len posádka vo Važci. Z cisárskych na obranu Liptova ponechali generálovi Viardovi 1 500 vojakov. Kuruckému generálovi Mikulášovi Bercsenyimu sa podaril manéver: pod vedením Jána Csajagyho odišlo do Banskej Bystrice 1200 mužov, napadli hlavný stan generála Heistera, ktorý stiahol Viarda z Liptova. Takto v Liptove ostalo len do 600 pešiakov a jazdcov spolu, pod vedením gen. Tholleta. Tento dal vykopať zákopy s rotundami od Hrádku cez Peter, Vavrišovo až po Pribylinu. Na prácu násilne zohnali poddaných okolitých dedín. Dňa 4. augusta napadlo 7 000 povstalcov cisárske pozície. Cisárski, zapáliac Vavrišovo, ustúpili do neďalekej rotundy, najsilnejšieho opevnenia obrannej čiary. Vavrišovo úplne vyhorelo. Povstalci po krvavom boji obsadili hrad a časť zákopov s jednou rotundou. Z tejto francúzsky delostrelecký plukovník de Riviér päť dní odstreľoval cisárske postavenie. Okolo 100 cisárskych padlo, mnoho ich bolo ranených, živí vyčerpaní, bez dostatočných zásob vody a potravín, boli pred úplnou skazou. Povstalci sa chystali na posledný útok, keď vyzvedači hlásili príchod gen. Viarda s posilou. Viarda naozaj po správe o útoku povstalcov na Liptov vyslal gen. Pálffy 7. augusta zo Zvolena Tholletovi na pomoc. V Ružomberku sa spojil s posádkou as500 mužmi pochodoval k Vavrišovu. Povstalecký generál Csáky, mylne sa domnievajúc, že ide o veľkú posilu, nariadil ešte v noci z 9. na 10. augusta ústup do Spiša. Vojsko, vedomé si skorého víťazstva, nerado ustupovalo. Tu stratili povstalci 400 mužov. Pri ústupe odohnali všetok, dobytok z Kokavy, Dovalova, Východnej, Hýb, Važca, Tepličky a Štrby. Za tohto boja vyhorela aj Pribylina, Peter, Sv. Duch, Čutkovo a Danišovo. Posledné tri obce úplne zanikli.
Jánošík.
Jednou z foriem boja poddaných proti útlaku bolo zbojníctvo. Z množstva týchto bojovníkov postava Jánošíka stala sa symbolom protipanského odboja. Činnosť Jánošíkovej družiny, v ktorej okrem Slovákov boli aj Poliaci a Moravania, najsilnejšie sa prejavila v Liptove, Gemeri a v Trenčianskej. Prvý raz Jánošíka chytili roku 1712. Vtedy sa mu podarilo vyslobodiť. Začiatkom roku 1713 ho chytili v Kokave nad Rimavicou a uväznili v Palúdzke pri Lipt. Mikuláši. V zápisnici o výsluchu Jánošíka sa často spomína Hovald (za čias Jánošíkových porastený hustým lesom) medzi Štrbou a Važcom, ďalej sa spomína Štrba, Važec, Teplička, porubčiansky, hybský a važecký salaš. V Garajovci pri Východnej ozbíjal ženu nemeckého dôstojníka Schardenku. O tom 7. otázka zo zápisnice o výsluchu takto znie: „Nech vizná, tam-li bil, kdi lanského roku medzi Víchodnu a Vaszcom okolo Garajovho potoku vojenského Oficjíra paňú v hintove ozbíjali, kterú tam partjeku pobrali, kďe ju podeli a komu ju dali." (Vyznanie zbojníka Jura Jánošíka 1713, podáva inž. Ivan Houdek, Praha 1937.)
POSLEDNÝ STUPEŇ FEUDALIZMU
Po oslobodení Uhorska od tureckej nadvlády Habsburgovci upevňujú absolutizmus (samovládu) postupným sústreďovaním správnych úradov pod štátnu moc (centralizácia). Namiesto šľachtických úradníkov dosadzujú štátom platených úradníkov. Snažia sa získať nové zdroje príjmov, zavádzajú manufaktúry. V Liptove sa však remeselná výroba ešte len rozvíja. V Hybiach čižmári, hrnčiari a ševci majú spoločný cech, ktorý vznikol koncom 17. stor. Tkáčstvo sa sľubne rozvíja na Boci, v Petre a v Kokave, kožušinárstvo v Pribyline, ovčiarske výrobky vo Východnej. Pravda, poddaní pre biedu nemohli byť toľko odkázaní na remeselníka. Odev, jednoduchšie nástroje a náradie si poväčšine zhotovovali sami. Poľnohospodárstvo je na nízkom stupni. Feudálno-nevoľnícke vzťahy hatia jeho rozvoj. Nepokoje vykorisťovaného ľudu nútia Máriu Teréziu k poddanským reformám. Upravuje urbár, ale nový tereziánsky urbár neuľahčil postavenie liptovských poddaných. Najpresvedčivejšie to dokazujú časté ponosy, listy poddaných z Porúbky, Podtúrne, Boce, Východnej a Pribyliny. Takéto sú to listy: „Po čtvrte. Vyhoreli sme my takrečena dedina Pribylina pred dvoma týždňami a zadnej milosti sme nemali od našich zemských panou a miseli sme jim do hvor na pansko, drevo rubat. Po 5. Po Jane druhy raz nas na panštinu vyhnali na trusy vozit a čo nam pohoreli vozy, pluhy neboli sme dostatečni, tak nas potom dali šetskych byt. Aj to misime štyrom statkom na pasko chodit i dvoje čeladi, a to len za jeden den pristávajú nam. 7 punkt. Ket od jej jasnosti kralovskej pani deputati chodili a nam naši pani hrozili, aby sme pred tými deputátmi poveduvali, že sa ine naše hory, ale že sa panské. A tak sme sa mi chudobní ludia oklamali, že sme nevedeli, načo nam to vypadne. Ale pred urbarmi, kym urbare nevyšli, vždycky nam bolo slobodno na plti drevo rúbať a predávať, k tomu i kláty na dosky rúbať a s toho dreva šetkeho sme desiaty peniaz dávali našim panám. Ale ako urbare vyšli, pram nam naši pani šetko odobrali, čvo sme Ian s nej živnost mali . . . (Listy poddaných, str 220-221.) Nečudo, že v ľude to búrilo. Roľnícke povstania a nutnosť pracovných síl pre rozvíjajúcu sa výrobu prinútili Jozefa II. vydať v roku 1781 patent o zrušení nevoľníctva (v Uhorsku až roku 1785). V tom istom roku vydal tolerančný patent, ktorým zrovnoprávnil náboženstvá, aby zabránil úteku do susedných štátov. V Liptove tolerančný patent vyhlásili r. 1782. Po tomto roku vystavili evanjelici kostoly vo Važci (1783), Štrbe, Lehote, Petre (1784), na Vyšnej Boci (1792), vo Východnej (1792). Obyvateľstvo Liptova v tejto dobe nachádzalo obživu prevažne v poľnohospodárstve. Za panovania Márie Terézie ujalo sa pestovanie zemiakov namiesto repy. V Hybiach ešte za Jozefa II. pokutovali richtára, lebo napriek stoličnému nariadeniu odrádzal a zakazoval sadiť zemiaky. Pestoval sa jačmeň, žito, ovos, proso a ľan, ktorý bol potrebný pre výrobu plátna na odev. Dôležité miesto zaujíma pastierstvo. Významný bol i chov dobytka a oviec, ktoré poskytovali okrem mlieka a mäsa i vlnu na výrobu domáceho súkna. Veľká časť obyvateľov Horného Liptova pracovala v lesoch ako drevorubači. Drevo vozili do bane na Boci a na píly v Liptovskom Hrádku, v Kráľovej Lehote, Kokave, Pribyline a vo Važci. Nepomerne väčšie množstvo splavovali vo Váhu pltníci najmä z Porúbky, Malužinej, Važca, Kráľovej Lehoty a Liptovskej Tepličky. Uhliari v Kokave, v Hybiach a Štrbe pripravovali drevené uhlie. Povozníci (furmani) z Kokavy a Dovalova vozili rudu pre železné hámre v Kokave, Štrbania železnú rudu zo Spiša pre železiareň v Liptovskom Hrádku, Východňania soľ z Poľska. Na území Horného Liptova vznikajú železné hámre (dielne na spracovanie železa) v Malužinej 1765, v Liptovskom Hrádku vysoká pec „Maša" 1792 a medené hámre pod Dúpnom. V roku 1770 sa stavia vodná píla. Významnú úlohu mala fabrika na zbrane postavená v rokoch 1804 — 1805, ktorá vyrobila ročne 24 000 kusov zbraní, a to pechotné pušky, husárske karabíny a pištole. V roku 1813 premenili fabriku na železné dielne. Zánik feudalizmu. Mária Terézia a Jozef II. darmo sa snažili reformami upevniť feudalizmus. Nové stroje na základe využitia pary úspešne si razili cestu. Priemyselná výroba postupne zatláčala remeselnú výrobu a manufaktúry. No hospodárska zaostalosť v Uhorsku bola živnou pôdou feudálnej remeselnej výroby. V Hornom Liptove v Hybiach napr. ešte v 19. stor. sa združujú remeselníci v cechy (stolári, kolári, krajčíri, kožušníci). Zlý stav bol aj v poľnohospodárstve. Na základe zákona z r. 1839/40, ktorý umožňuje vykúpiť sa z poddanstva, obyvatelia výsadného mestečka Hýb pokladajú za hanbu na panské chodiť a protivenstva znášať, rozhodli sa „od ťarchy tejto vyslobodiť a spod urbára vymeniť" (SNN, 1845, 158). Slabá úroda, veľká drahota, bieda i panské maniere každé takéto snahy maria. Záchranu pred biedou a hladom vidia občania vo vysťahovalectve. V r. 1846 len z Východnej sa vysťahovali štyri, z Hýb tri rodiny. Nespokojnosť sa prejavovala v roľníckych povstaniach (východné Slovensko). Feudálny poriadok bol v takom rozpore s novými výrobnými silami, že východisko bolo len v revolúcii. K revolúcii došlo v r. 1848, kedy sa drobná šľachta, nastupujúca buržoázia a ľudové masy postavili proti viedenskému absolutizmu. Revolúcia znamená definitívne koniec feudalizmu. V tridsiatych rokoch 19. stor. začína silné maďarizačné hnutie. Maďarská šľachta sa snaží pomaďarčiť i Slovákov. Vtedy vystupujú štúrovci, aby národnostne i hospodársky pozdvihli slovenské roľníctvo, ktoré predstavovalo jadro národa. Vytvárajú celoslovenský jazyk, zakladajú spolky miernosti, čitateľské spolky, vydávajú noviny a časopisy. Pre Štúrov program pôda v Hornom Liptove bola pripravená. Už v r. 1846 sa osvedčujú učitelia Hýb, Kokavy, Pribyliny, Vavrišova, Dovalova, Kráľ. Lehoty, Banskej Boce, Dolnej Boce, Štrby, Važca a Východnej, že sa budú pridŕžať slovenského jazyka (SNN 1846, str. 457). Z prvých spolkov miernosti treba spomenúť spolok v Hybiach (1846) a vo Važci. Vo Važci okrem nedeľnej školy a knižnice mali i „úspornicu". O dva roky neskôr (28. marca 1848) vystúpil na stoličnom zhromaždení v Lipt. Mikuláši hybský notár Ľudovít Klein s petíciou. V nej Liptáci žiadali uznať v Liptovskej stolici za úradnú reč slovenský jazyk, vyučovať v materinskej reči slovenskej a mať svojich zástupcov na sneme. Okrem Kleina, dr. Jonáša Guotha, lekára v Hybiach, celého radu učiteľov, richtárov Horného Liptova, ktorí sa oddali národu, zasluhuje si zmienku obetavý a agilný Matej Frniak, richtár Lipt. Porúbky. Aj týmto nadšencom cisárska vláda, na stranu ktorej sa pomýlené dostali, odmenila sa po revolúcii prenasledovaním a väzením. V r. 1852 cisár František Jozef I. prechádzal Slovenskom. Cestou cez Liptov vypočul v Lipt. Mikuláši politických väzňov: Frniaka, bývalého dobrovoľníka, Bolvanského, 80-ročného sedliaka z Pribyliny a dr. Guotha, ktorým dal milosť. Treba poznamenať, že pri prechode cisára bolo v hybskej expozitúre 14 slávobrán, skoro všetky so slovenskými nápismi (v Lipt. Hrádku latinsky, v Kráľ. Lehote maďarsky). Správa Horného Liptova. V XVI. stor. sa župa delila na 4 slúžnovské okresy. Takýto okres označovali slovom „chôdza" (vyšná, nižná, poludňajšia, polnočná), neskôr „ochodza" (polnočná, poludňajšia, východná a západná). Horný Liptov tvoril vyšnú „chôdzu", potom východnú „ochodzu . Koncom XVIII. stor. boli len dva okresy (Mikuláš, Ružomberok). Od jesene 1849 zo šiestich slúžnovských úradov jeden bol v Hybiach. Vo februári nasledujúceho roku opäť ich zredukovali na tri (Mikuláš, Ružomberok, Sielnica) s okresnou expozitúrou v Hybiach, do ktorej patrili: Lipt. Hrádok, Lipt. Kokava, Lipt. Peter, Lipt. Teplička, Kráľ. Lehota, Malužiná, Nižná a Vyšná Boca, Štrba, Važec, Východná. Do Lipt. Hrádku prechádza slúžnovský úrad prvý raz v r. 1854 a spravuje osemnásť obcí Horného Liptova až do r. 1922, r. 1923 sa stáva sídlom okresného úradu novej Podtatranskej župy (Liptov, Spiš, časť Gemera) zase s pôsobnosťou na území 18-tich obcí. Jeho činnosť končí r. 1928 a včleňuje sa do mikulášskeho okresu.
KAPITALIZMUS
Po buržoáznej revolúcii rýchlejšie sa uplatňujú nové kapitalistické formy výroby, ale v Liptove sú ešte silné feudálne prežitky. Panstvá šľachty sa nelikvi-dovali, bohaté rodiny sa zmocňujú pôdy, ochudobňovanie roľníkov neprestáva. Roľníctvo zbavené pôdy rozmnožuje rady dedinskej chudoby, vzniká i druhá vrstva dedinského obyvateľstva — bohatí roľníci. Na záchranu zemianstva už niet lieku, úpadok je čoraz jasnejší. Zemepanské rodiny predávajú majetky, ktoré sú v rukách špekulantov vystavené pustošeniu. Liptovská stolica v r. 1869 žiadala snem, aby nedovolil prenajať lesy, z obavy, že ich podnikatelia vyu ŕ ia ako v hornom Trenčiansku. V snahe pomôcť poľnohospodárstvu venuje sa L. S. Orphanides, učiteľ v Hybiach ovocinárstvu, buduje veľkú záhradu, prispieva do časopisov, v r. 1865 vydáva „Ovocinárstvo alebo stromové záhradníctvo". Hospodárska škola v Lipt. Hrádku, ktorá mala povzniesť poľnohospodárstvo okolia (pozri o školstve), v r. 1873 začala pokusne siať kanadský ovos. Na tejto škole úspešne skončili skúšku na výrobu francúzskych syrov v auguste 1879 (Obzor 1879, 199). Rozvoj priemyselnej výroby, s ktorou rovnobežne rastie obchod, vyžaduje si rýchlejšie spojenie priemyselných a obchodných stredísk — stavajú sa železnice. Železničná doprava v Liptove vzniká s výstavbou košicko-bohumínskej dráhy. Úsek Žilina — Poprad začali v r. 1870. Trať z Liptova mala viesť údolím Čierneho Váhu do Spiša. Plánovali ju i cez Hybe a Východnú, proti čomu sa 22 bohatí gazdovia týchto obcí postavili. Nechceli si dať majetky železnicou „rozkrájať". Dňa 7. decembra 1871 o 11,25 hod. pohol sa prvý vlak z Popradu. Do Žiliny prišiel 8. decembra o 6. hodine ráno. Prvé tri stanice Horného Liptova: Hrádok, Važec, Hochvald. Poslednú premenovali na Štrbu v r. 1880. Stavbe železnice naši ľudia veľmi nedôverovali a neradi opúšťali drevorubač-stvo pre zamestnanie na železnici. Neskôr železnica odbúrala príjem povozníkom. Važťania v bezprostrednej blízkosti železnice predsa len sem išli za prácou; povozníci zo Štrby začali voziť zo štrbskej stanice návštevníkov na Štrbské pleso, kde Jozef Sentiványi postavil „nádherný hostinec" (hotel) so štyridsiatimi izbami. Rady povozníkov aj tu zredli v r. 1898, kedy začala premávať ozubená dráha (zubačka). Železnica otvorila cestu maďarskému a rakúskemu kapitálu. V Lipt. Mikuláši ale najmä v Ružomberku, vznikajú nové továrne. V najhoršej situácii ostáva Horný Liptov. Bocké bane prestali ťažiť už v šesťdesiatych rokoch.